Metódou voľného písania prídeš na kĺb mnohým problémom

Niekedy je naozaj ťažké dopátrať sa, čo je príčinou rôznych životných situácií, v ktorých sa človek ocitne. Problémom našej doby je prebytok informácií a neschopnosť správne s nimi nakladať. Ľudia svoje myšlienky neovládajú a každá nová informácia ľahko a rýchlo odvedie ich pozornosť. Sústrediť sa na dôsledný myšlienkový proces, prechádzať od povrchnej úrovne myšlienok k ďalšej, hlbšej a dopátrať sa tak potrebných odpovedí, je takmer nesplniteľná úloha.

Myslíme stereotypne. Keď sa vedome pokúšame niečo premyslieť, uvádzame do pochodu vlastnú štandardnú šablónu, ktorá nás povedie stále dokola po jednej kruhovej dráhe a hlbšie nás nepustí. A pretože je to proces veľmi dlhý a medzičlánkov býva veľmi veľa, obzvlášť pokiaľ ide o „uležaný“ problém, nezvládneme bez patričného stupňa koncentrácie dôjsť až k jeho prvopočiatočnému zdroju, ku koreňu veci, pretože nás budú odvádzať vonkajšie podnety.

Metóda voľného písania je cestou úniku z kruhovej dráhy šablónovitého myslenia.

 

O čo sa vlastne jedná?

Určenie nevedomia ako autonómneho, na vedomí nezávislého začiatku náleží Sigmundovi Freudovi. Podľa dnešného výkladu je nevedomie, všeobecne častejšie označovaného ako podvedomie, priestorom rôznorodých procesov, dejov inštinktívnych i pôvodne vedomých. Sú v ňom uložené myšlienky a vnemy, ktoré boli zabudnuté. Z podvedomia sa môžu vynoriť náhodne alebo na základu podnetu, ktorý s nimi nejak súvisí.

Celé toto na prvý pohľad chaotické informačné pole je pretkané asociáciami. Čo je asociácia? Predstava vyvolaná nejakým podnetom na základe skoršieho zážitku a skúsenosti. Človek myslí asociatívne. Myšlienky reagujú na podnet a navliekajú sa doslova ako korálky na niť. V priebehu života človek vytvára mnoho takýchto „náhrdelníkov“, prespájaných a krížiacich sa jeden s druhým do pevnej siete rôznych predstáv.

Keď však človek píše, spúšťa sa proces opačný. Slovo za slovom rozmotáva niť s navlečenými korálikmi a vracia sa na úplný začiatok.

V určitom štádiu svojej práce Freud opustil metódu hypnózy a sugescie a prešiel k metóde voľných asociácií. Podľa jeho názoru voľné asociácie odhalovali tesné spojenie medzi minulosťou a prítomnosťou. Myšlienka, ktorá náhodne vzplanula v ľudskej hlave, môže bezprostredne súvisieť s nejakým zabudnutým obrazom.

Metóda voľných asociácií je jednou z najprirodzenejších a najúčinnejších spôsobov prístupu do podvedomia. Ľudská psychika však kladie prevodu vytesnených podvedomých obsahov do vedomia odpor. Je vybavená akousi cenzúrou a hyperkritickým prístupom k tomu, čo sa z podvedomia vynorí.

Voľné písanie, ktorému sa niekedy hovorí aj asociatívne, využíva výhody metódy voľných asociácií, zároveň však umožňuje elimináciu odporu ľudskej psychiky. Píšeme vo vetách, nie iba nejaké heslá alebo jednotlivé slová. Písať musíme veľmi rýchlo a bez váhania.

Vysoká rýchlosť písania postupne odpojí vedomú kontrolu a zapojí do písacieho procesu podvedomie. A neprítomnosť divákov či svedkov spolu s vedomím, že text je určený len tomu, kto ho píše, vnáša do neho uvoľnenosť a slobodu.

V súvislosti s požiadavkou na rýchlosť písania je zaujímavé uviesť slová veľkého amerického spisovateľa Raya Bradburyho (1920-2012) z jeho knihy „Zen a umění psát“ (česky Pragma, 1998): „Čím rýchlejšie niečo capnete, čím rýchlejšie píšete, tím ste poctivejší. V zaváhaní už je myšlienka. S odkladaním prichádza snaha o štýl, miesto aby sa skončilo po pravde, čo je jediný štýl, ktorý stojí za kladením pascí na divoké šelmy.“

Keď si človek kladie nejakú otázku, spúšťa tým myšlienkový proces. Odpovedi, ku ktorým príde, pochádzajú z hornej vrstvy mysle, z vedomia. Budú s otázkou určite súvisieť, budú však otrepané, štandardné a povedomé.

Avšak v prípade písomného kladenia otázok sa vďaka sústredenosti na proces písania prúd predstáv neprerušuje. Čím ďalej píšeme, tým hlbšie sa do neho ponárame. Každou minútou kontrola vedomia slabne. Z povrchnej vrstvy sa dostaneme na úroveň automatiky a nakoniec i k základným nastaveniam, do podvedomia, kde sú uložené odpovede na všetky otázky. Tie riadia náš život.

Obrazne povedané, jednotlivými slovami sa doslova ako po lane spúšťame do jaskyne podvedomia. Nevieme, čo nás tam čaká, nehodnotíme obrazy, ktoré sa menia, ako postupujeme stále ďalej. S dôverou sa skrátka spúšťame až na samé dno.

K čomu to bude užitočné?

Uvediem len niektoré príklady, celkový rozsah je totiž takmer nevyčerpateľný.

Môžeš odhaliť svoje negatívne nastavenia a presvedčenia v akejkoľvek životnej oblasti. Pokúšať sa ich zistiť vedomou cestou by bolo zhubné a neefektívne. Človek sa ľahko zamotá a naviac vie dokonale oklamať sám seba. Ak chceme postupovať samostatne, nenájdeme nič lepšieho ako metódu voľného písania. Otázku v tomto prípade formulujeme takto: „Aké nastavenie, aké presvedčenie mi bráni … (v kariére, v nájdení životného partnera a tak ďalej..)“.

Môžeš nájsť odpovede na otázky na prvý pohľad rečnícke: aké je moje predurčenie, čo je to duša, aký zmysel má život?

Môžeš nájsť skutočnú príčinu svojej nevyrovnanosti. Vo chvíľach vnútornej nepohody sa pýtaj: čo vlastne vyvolá moju podráždenosť, hnev, stiesnenosť, zlosť?

Myslenie je mnohovrstevné a v podmienkach informačnej vravy často nie sme schopní chápať sami seba. Prosté a zrozumiteľné javy sa stávajú nášmu uvedomeniu nedostupnými.

Môžeš si ujasniť vzťah ku komukoľvek, pochopiť príčiny situácií, v nich si sa ocitol, dôvody svojho jednania alebo netypické reakcie.

Môžeš dôjsť k novým, sviežim nápadom v tvorivej sfére. Namiesto pohlcovania ďalších ton banálnych informácií môžeš nevšedný pohľad nájsť vo vlastnom vnútri. Pamäť uchováva všetko, čo sa kedy trebárs i len letmo dotklo nášho vedomia. Je to nekonečné množstvo poznatkov, ktoré na vedomej úrovni bohužiaľ opisujú kruhy povrchných asociatívnych reťazcov a smerujú k stále rovnakým riešeniam.

 

Ako postupovať:

1. Presne sformuluj a zapíš si otázku. Buď pritom maximálne úprimný. Vyhni sa „slušným“ formuláciám, použi také, v ktorých naozaj uvažuješ.

2. Akonáhle otázku napíšeš, pusti sa do písania. Píš čo možno najrýchlejšie. Nehodnoť, ako blízko alebo ďaleko si sa od položenej otázky dostal. V asociatívnej rade nehľadaj žiadny zmysel. Žiadny pre ne neplatí. Nepokúšaj sa ich pochopiť.

3. Nezastavuj sa, neprerušuj písanie, aby si sa napil alebo pohladkal mačku. Akonáhle písanie prerušíš, budeš musieť začať odznovu od začiatku. Kvalita výsledkov závisí na stupni neuvedomelosti písania. Tej dosiahneš výhradne neprerušeným, maximálne rýchlym písaním.

4. Keď sadáš k stolu, znovu si pripomeň, že toto je len a len pre teba, pre tvoje oči. Pokiaľ by si mal pri písaní brať ohľad na niekoho iného, nemá tvoja činnosť žiadny zmysel. Odpovede neanalyzuj – či sú hlúpe alebo divné, nech sa opakujú – to všetko je jedno. Čítať to nikto nebude. Môžeš nakoniec všetko zničiť alebo si schovať púhe fragmenty, ktoré ti budú pripadať zaujímavé alebo perspektívne.

Písať rukou alebo na počítači?

Pokiaľ nevieš písať naslepo všetkými desiatimi prstami, píš rukou :).

Časovo obmedziť písanie alebo nie?

Záleží na cieli. Rozdiel je dosť zásadný.

Pokiaľ chceš získať nové nápady, posilniť kreativitu a tvorivý prístup, určite si čas dopredu nastav. Tvorivé nápady môžu byť nekonečné. Preto v tomto prípade má zmysel svoje hľadanie časovo obmedziť.

Bonusom je skutočnosť, že intenzívne rozbehnuté podvedomie nepreruší svoju činnosť ani po ukončení písania. Aj keď sa teda vo vyhradenom čase na papieri neobjaví žiadna geniálna myšlienka schopná otriasť svetom, môže sa vykryštalizovať v následnom bežnom pracovnom režime.

Pokiaľ je tvojim cieľom nájdenie presnej odpovede na konkrétnu otázku (napríklad – ktoré moje hlboké nastavenie mi bráni nájsť si partnera), žiadne časové obmedzenia nie sú vhodné. Podľa hĺbky presvedčenia a podľa spletitosti asociačnej rady môžeš k odpovedi dôjsť za desať minút alebo tiež za hodinu.

Zvláštnosťou tohto druhu hľadania je skutočnosť, že keď príde odpoveď, je jednoznačná a konečná. Pokiaľ by si si stanovil časový limit – trebárs dvadsať minút – mohlo by sa stať, že k odpovedi nedôjdeš. To by ti spôsobilo ťažké sklamanie a zbavilo síl a odhodlania. Proces bol v behu, ale výsledok sa nedostavil.

Pri položení otázky sa človek samozrejme vnútorne naladí na to, že nezastave, pokiaľ nedostane odpoveď. Pokiaľ vplyvom príčin, ktoré sú mimo teba, si písanie skutočne musel prerušiť, doporučujem sa k nemu vrátiť a pokračovať, akonáhle ti to okolnosti dovolia.

Ešte zopár maličkostí, na ktorých veľmi záleží.

1. Vypi pohár vody pred písaním a pohár hneď ako ho ukončíte. I keď napísanému neprikladáš žiadny zmysel, neznamená to, že proces prebiehajúci v mozgu je menej intenzívny. Stupeň dehydratácie je patrične vysoký.

2. Poisti sa proti každému možnému vyrušeniu. Buď sám v miestnosti, vypni telefón, počítač, akýkoľvek zdroj. Každé vyrušenie znamená prerušenie behu asociačných radov. Budeš musieť začať znova.

V priebehu písania sa naviac zostruje vnímanie. V dôsledku toho môžeš vnímať niektoré vonkajšie faktory, čo ťa podráždi a rozzlostí. To je úplne nežiaduci jav. Pokiaľ si uvedomíš, že si v myšlienkach prekročil úplne iným smerom, zver svoje pocity papieru, vyjadri svoj hnev. Sformuluj otázku znovu a celý postup opakuj.

3. Pokiaľ ťa písanie začne otravovať alebo ťa bude štvať, napíš to, ale písanie neprerušuj. Píš o svojich emóciách a neprerušuj spojenie, ktoré si naviazal s vlastným podvedomím. Emócie nebývajú náhodné. Môžu byť odozvou na jeden z článkov asociačnej rady alebo protestom, keď sa dotkneš potrebnej témy.

4. Nenechaj to plávať. Na 99% ťa taká túžba prepadne v cieľovej rovine. V dobe, keď rozumové odpovede a vysvetlenia dôjdu a žiadne nové nebudú na obzore. Začneš sa opakovať a budeš mať pocit, že si sa ocitol v slepej uličke. Fakticky však práve v takýchto chvíľach prechádzaš z automatickej úrovne na podvedomú.
S najväčšou pravdepodobnosťou odpoveď vypláva v najbližších chvíľach na povrch. Na rozdiel od vycibrenosti rozumu má totiž hlbinné nastavenie, ktoré je tou pravou hybnou silou, jediné znenie, jedinú podobu. Inak by sa jeho pôsobenie neprejavovalo vždy rovnako. Pokiaľ to celé necháš byť, budeš naštvaný pre stratu času a nulový výsledok, ktorý si pritom mal na dosah ruky.

5. K dosiahnutiu odpovede, teda k uzavretiu otázky, stačí spravidla jedno písanie. Pokiaľ však z nejakého dôvodu kladieš hľadaniu odpovede vnútorný odpor, môže sa to pretiahnuť. Ak to tak je, mal by si sa možno najskôr pýtať – prečo si nechcem poradiť s touto otázkou?
6. Ako poznáš, že si u prvopočiatku? Že si našiel svoju odpoveď? Vždy je to nejaký telesný prejav – smiech, slzy alebo niečo iného.

Nečakaj nič konkrétne, poznáš to celkom zreteľne. Uľahčenie, jasné porozumenie, že písať ďalej už netreba. Pocit fyzickej i duševnej úľavy bude signálom, že si sa zbavil zničujúcej podmienenosti. To je taktiež zmyslom písania bez časového limitu.

Voľné písanie má jeden vedľajší účinok – pokiaľ ho používaš pravidelne, prejdeš zároveň mentálnym generálnym upratovaním. Myšlienkové formy sa uvoľňujú a zbavujú šablóny.

Začínaš lepšie rozumieť tomu, ako si sa ocitol v tých či oných životných situácií, aký bol na nich tvoj podiel. Učíš sa včas zachytávať myšlienky a hodnotiť ich prínos svojmu životu. Omnoho ľahšie postihuješ podstatu vecí a javov.

Uvoľňuješ si kapacity pre zaujímavé úlohy. Stávaš sa zdrojom správnych odpovedí. Odpovedí, ktoré si vždy mal vo vnútri. Mal si, máš a budeš mať. Stačí natiahnuť ruku.

 

Zdroj: www.pronaladu.cz/metodou-volneho-psani-prijdete-na-kloub-mnoha-problemum/

Odpovedať

Navigovať