Brené Brownová (nar. 1965) prednáša na fakulte sociálnych vied a zaoberá sa výskumom pocitov hanby, pravdivosti a spolupatričnosti na univerzite v Houstone. Je autorkou rady kníh, medzi nimi mnohých bestsellerov, z ktorých niektoré vyšli aj u nás).
Desať rokov píšem o hanbe, odvahe, zraniteľnosti a pocitoch viny, pričom odpustenie zostávalo stranou. Prečo?
Nájsť súvislosť medzi odpustením a hlavnými témami mojej práce nebolo vôbec jednoduché. Zhromaždila som veľa údajov, ale nijak sa mi nedarilo zachytiť súvislosti, popísať to vzájomné spojenie.
Najbližšie som sa téme odpustenia ocitla pri práci na knihe „Dary nedokonalosti“ (Návrat domov, 2012). Už sa mi zdalo, že som chytila tú tému za pačesy, ale tesne pred odoslaním materiálu do nakladateľstva, tri hĺbkové rozhovory moju hypotézu vyvrátili.
Pri kvantitatívnom výskume je úplne normálne naraziť na výnimku. Pokiaľ väčšina výsledkov hypotézu potvrdzuje, je teória pokladaná za správnu.
Kvalitatívne metódy, ako napríklad hĺbkový rozhovor, nič podobného nepripúšťa. Každý príbeh má svoj význam, každá z výskumníkových hypotéz musí odpovedať absolútne všetkým údajom. Pokiaľ sa niečo vymyká, je tvoja hypotéza nesprávna. Je to naozaj hrozný pocit. Všetky tvoje vyvodenia v tej chvíli letia do koša. Ale svedomitosť ma pri práci ešte nikdy nesklamala. Takže všetko, čo som si ujasnila o odpustení, som pre absenciu inej hypotézy skrátka odložila na lepšie časy.
Raz som si vypočula kázanie o odpustení. Joe rozprával, ako za ním prišla istá dvojica tesne pred rozvodom. Žena vysvetľovala, že ju manžel podvádzal. Obaja manželia boli pri pomyslení na rozchod takmer zúfalí. Žena však nedokázala zradu odpustiť. A muž zase podľa Joeových slov nedokázal odpustiť sám sebe.
Joe im povedal:“Aby ste si dokázali odpustiť, musíte sa zmieriť s tým, že niečo zomrelo. Aby došlo k odpusteniu, niečo musí zomrieť. A vy to budete musieť oplakať. Tým sa kruh uzavrie.“
Musela som skryť tvár do dlaní, konečne sa mi všetky tie kúsky poskladali do celistvého obrazu.
Pocítila som, ako sa zložitý zámok, ku ktorému som konečne našla kľúč, začína otáčať.
Odpustenie je tak náročné preto, že cesta k nemu vedie cez smrť a žiaľ. Ja som sa snažila nahliadať naň cez štedrosť a lásku – ale nič z toho to nebolo. Vnímať ho musíme cez horkosť a smútok. Pokiaľ zvážime priepasť strachu, v ktorej sa ocitneme v prípade straty, nemôže byť snáď žiadny čin viac štedrý a milujúci než súhlas s prežitím smútku kvôli odpusteniu. Komu bolo odpustené, ten je milovaný.
Tá smrť, nevyhnutná k otvoreniu cesty pre odpustenie, môže mať rôzne podoby:
Možno bude treba rozlúčiť sa so svojími očakávaniami a snami.
Možno bude treba zapáliť sa s pocitom moci, ktoré nám dodávalo vedomie správneho postoja.
Alebo zanechať nádej, aj keď sa nevzdáme podpory a súhlasu ľudí okolo.
Joe povedal: „Nech už to bolo čokoľvek, odžilo si to svoj čas. Nestačí na to proste nemyslieť. Musí to zomrieť a my pre ten odchod musíme pocítiť žiaľ. Cena odpustenia je vysoká. Niekedy nemožne vysoká.“
Po niekoľkých rokoch som sa vracala k svojim údajom, aby som myšlienku odpustenia skúmala z nového uhlu pohľadu, cez uzavretie a pocit žiaľu nad tým, čo odišlo. Prepracovala som otázky, uskutočnila nové rozhovory, čítala knihu.
Neprekvapuje ma, že empirické skúmanie potvrdzuje vplyv odpustenia na citový, psychická i fyzický stav. Potvrdenie tohto faktu som našla v knihe Desmonda Tutu a jeho dcéry Mpho Tutu: „Kniha odpustenia: Uzdravme seba i svet“ (Beta,2014).
Desmond Tutu je podivuhodný človek. Narodil sa v roku 1931 a je anglikánskym arcibiskupom v Juhoafrickej republike. V roku 1984 sa stal laureátom Nobelovej ceny za svoj boj proti apartheidu. Jeho kniha na mňa urobila dojem, ktorý je len ťažko možný popísať slovami. Môžem len poradiť si ju prečítať.
Nielen potvrdzuje Joeove slová o tom, ako funguje odpustenie, ale hovorí tiež o dobre známych témach – zraniteľnosti, hanby, odvahe… a sile, ktorú má príbeh. Autor sa v knihe delí o svoj praktický prístup k odpusteniu. Radí rozprávať spoločný príbeh, pomenovať boľavý bod a vysloviť odpustenie. A potom sa rozhodnúť, či vo vzťahu pokračovať alebo ho ukončiť.
Píše: „Odpustenie nie je žiadny altruizmus. Je to skôr dôstojná forma egoizmu. V procese odpustenia má svoje miesto nenávisť a hnev. Emócie vypovedajú, že sme živí ľudia. A viac než to. Hĺbka našej schopnosti milovať je spravidla zrovnateľná s našou schopnosťou pociťovať hnev. Nemá zmysel nemať sa rád za zúrivosť, ktorú pociťujeme voči ľuďom páchajúcim strašné činy. Keď hovorím o odpustení, verím, že keď odpustíme, stávame sa lepšou verziou seba samého. Lepšou verziou človeka, ktorého pohltila nenávisť a zloba. Zostávať v takom stave by znamenalo dať sám seba za obeť, stať sa závislým na protivníkovi. Ak však v sebe nájdete silu odpustiť, nie ste na ňom závislý. Idete vpred a pomáhate protivníkovi, aby sa tiež stal lepšou verziou seba samého.“
Odpustenie nie je zabudnutie, nie je to útek pred zodpovednosťou ani zhovievavosť. Je to proces navrátenia svojho života sebe samému. Je to náš návrat k životu.
Desmond Tutu a jeho dcéra potvrdzujú, že pohrúžiť sa do príbehu znamená získať jasnosť, múdrosť i úctu k sebe samému. Veľmi často hľadáme jednoduché odpovede na zložité otázky, pochybujeme o svojich silách, podliehame strachu a príliš skoro sa vzdávame. Lepšie je toto všetko nahradiť pohrúžením do príbehu, do histórie.
Ešte som nestretla človeka, pre ktorého by bolo ľahké odpustiť. A to vrátane odpustenia sebe samému.
V rodine i dôvernom vzťahu jeden druhého milujeme – a pravidelne jeden druhému ubližujeme. Otázka znie, čo má zomrieť, aby vzťah dostal ešte šancu.
Zdroj: https://www.pronaladu.cz/abychom-odpustili-musi-neco-zemrit/
